Prečo vidiek
27. júla 2013,
bosorka,
Život na vidieku
Po skončení vysokoškolského života som sa musela rozhodnúť, čo budem ďalej robiť. S odborom, ktorý som vyštudovala, nebola veľká možnosť uplatnenia sa. Ale mám vyštudovaný ešte jeden odbor – kynológiu. Kynológii sa venujem roky. Ako dobrovoľná záchranárka, ako poradkyňa pri všetkom, čo sa týka psov a ako výcvikárka. Vlastného psa som však nemala. Na internáte veľmi nebolo kde. A nechať ho na krku mame a starať sa len cez víkendy nie je správna voľba. Keď chcete mať psa podľa svojich predstáv, musíte s ním žiť 24 hodín denne. A koniec internátneho života mi dal priestor na to, aby som si toho psa mohla zaobstarať. Otázka však bola, kde s ním budem žiť. Pes, ktorého som dostala ako 17 ročná, žil v rodičovskom dome a na výcvik nebol vhodný. Každý sa s ním bavil svojou rečou a nebolo možné si s celou rodinou ujednotiť povely. Preto som vylúčila kombináciu nového psa a bývania s rodičmi. Mala som však príležitosť presťahovať sa do 60 ročného domu po starých rodičoch. 17 rokov v ňom nikto nebýval. Chodievali sme tam len párkrát do roka. Teraz to bola výborná príležitosť osamostatniť sa. Zbalila som si teda pár vecí, sprej na pavúky a išla na prieskum. Po počiatočných upratovacích úpravách som sa celkom zabývala. Domov k mame som sa vracala len raz za tri dni. Ani som sa tu sama nebála. Cez deň som objavovala čaro vidieckeho života a celkom ma fascinovalo objavovanie starých vecí na povale, v pivniciach, v kôlni a všade naokolo. Starý dom s celkom veľkým pozemkom ponúkal veľa možností na nový začiatok. A hlavne na samostatný začiatok podľa vlastných predstáv. Práce okolo domu boli pre mňa úžasným relaxom po stresujúcom štátnicovom období. Založila som si aj malú zeleninovú záhradu. Pestovala som zopár rajčín, zemiaky, šalát, reďkvičku, uhorky. V oknách som mala krásne muškáty, trávnik som udržiavala upravený a dom vyzeral zrazu o niekoľko deiatok rokov mladší a živší. Po pár týždňoch mi pribudla aj nová spolubývajúca – Gaia. Bolo to krásne čierne 7 týždňové šteniatko flat coated retrievera. Nesmierne milé, prítulné, učenlivé, hravé, veselé a presne také, aké by chcel určite každý, kto má rád psy. Vtedy som si uvedomila, že ten krok, keď som sa rozhodla presťahovať do starého domu, bol tým najleším, aký som mohla spraviť. Život na dedinke ma bavil. Každý deň sme s Gaiou chodili na lúku a do lesa hneď nad naším domom. Dopestovali sme si spolu bio zeleninku, ktorá chutila úplne inak ako tá z obchodu. Keď som sa porozhliadla okolo seba, všimla som si, že stále viac mladých ľudí sa sťahuje na vidiek a vracia sa k pôvodnému životnému štýlu. V tejto uponáhľanej dobe to vôbec nie je ľahké časovo zvládať popri zamestnaní, ktoré ľudí vyťažuje časovo a oberá o všetku energiu, ale naozaj sa to dá. Ja som mala zo začiatku šťastie, že som nechodila do práce od rána do večera, ale venovala sa výcviku psov len pár hodín v týždni. Všeko som krásne stíhala a robila si plány na zveľaďovanie svojho malého hospodárstva na nasledujúci rok. Blížila sa prvá zima a ja som musela zaobstarať drevo na kúrenie v peci. Zima bola zaťažkávacia skúška. Sama som musela sekať drevo, kúriť v piecke, ale úspešne som to zvládala. Bola som sa seba celkom hrdá. Na jar k nám pribudol pitbull Rocky a o 4 mesiace malá najdúška túlajúca sa po žilinskom námestí, Zara. Prechádzky po lúke boli zrazu veselšie. A práca okolo domu náročnejšia. Po silnejších dlhodobejších dažďoch vyzeral pozemok okolo domu, ako keby som chovala kone a nie tri psy 😀 Napriek tou by som nemenila ani minútu strávenú v starom dedinskom domceku za nový mestský byt. Ten pocit slobody, vôňa čerstvo pokosenej trávy a kikiríkanie susedinho kohúta namiesto budíka, nenahradí nič. Stojí za to nájsť odvahu a vyskúšať žiť možno ťažším, ale určite obohacujúcejším životom a už teraz viem s určitosťou povedať, že odvážnych mladých ľudí pribúda. V našej ulici sa stavajú dva nové domčeky, v ktorých budú bývať mladé rodinky z mesta.
Po skončení vysokoškolského života som sa musela rozhodnúť, čo budem ďalej robiť. S odborom, ktorý som vyštudovala, nebola veľká možnosť uplatnenia sa. Ale mám vyštudovaný ešte jeden odbor – kynológiu. Kynológii sa venujem roky. Ako dobrovoľná záchranárka, ako poradkyňa pri všetkom, čo sa týka psov a ako výcvikárka. Vlastného psa som však nemala. Na internáte veľmi nebolo kde. A nechať ho na krku mame a starať sa len cez víkendy nie je správna voľba. Keď chcete mať psa podľa svojich predstáv, musíte s ním žiť 24 hodín denne. A koniec internátneho života mi dal priestor na to, aby som si toho psa mohla zaobstarať. Otázka však bola, kde s ním budem žiť. Pes, ktorého som dostala ako 17 ročná, žil v rodičovskom dome a na výcvik nebol vhodný. Každý sa s ním bavil svojou rečou a nebolo možné si s celou rodinou ujednotiť povely. Preto som vylúčila kombináciu nového psa a bývania s rodičmi. Mala som však príležitosť presťahovať sa do 60 ročného domu po starých rodičoch. 17 rokov v ňom nikto nebýval. Chodievali sme tam len párkrát do roka. Teraz to bola výborná príležitosť osamostatniť sa. Zbalila som si teda pár vecí, sprej na pavúky a išla na prieskum. Po počiatočných upratovacích úpravách som sa celkom zabývala. Domov k mame som sa vracala len raz za tri dni. Ani som sa tu sama nebála. Cez deň som objavovala čaro vidieckeho života a celkom ma fascinovalo objavovanie starých vecí na povale, v pivniciach, v kôlni a všade naokolo. Starý dom s celkom veľkým pozemkom ponúkal veľa možností na nový začiatok. A hlavne na samostatný začiatok podľa vlastných predstáv. Práce okolo domu boli pre mňa úžasným relaxom po stresujúcom štátnicovom období. Založila som si aj malú zeleninovú záhradu. Pestovala som zopár rajčín, zemiaky, šalát, reďkvičku, uhorky. V oknách som mala krásne muškáty, trávnik som udržiavala upravený a dom vyzeral zrazu o niekoľko deiatok rokov mladší a živší. Po pár týždňoch mi pribudla aj nová spolubývajúca – Gaia. Bolo to krásne čierne 7 týždňové šteniatko flat coated retrievera. Nesmierne milé, prítulné, učenlivé, hravé, veselé a presne také, aké by chcel určite každý, kto má rád psy. Vtedy som si uvedomila, že ten krok, keď som sa rozhodla presťahovať do starého domu, bol tým najleším, aký som mohla spraviť. Život na dedinke ma bavil. Každý deň sme s Gaiou chodili na lúku a do lesa hneď nad naším domom. Dopestovali sme si spolu bio zeleninku, ktorá chutila úplne inak ako tá z obchodu. Keď som sa porozhliadla okolo seba, všimla som si, že stále viac mladých ľudí sa sťahuje na vidiek a vracia sa k pôvodnému životnému štýlu. V tejto uponáhľanej dobe to vôbec nie je ľahké časovo zvládať popri zamestnaní, ktoré ľudí vyťažuje časovo a oberá o všetku energiu, ale naozaj sa to dá. Ja som mala zo začiatku šťastie, že som nechodila do práce od rána do večera, ale venovala sa výcviku psov len pár hodín v týždni. Všeko som krásne stíhala a robila si plány na zveľaďovanie svojho malého hospodárstva na nasledujúci rok. Blížila sa prvá zima a ja som musela zaobstarať drevo na kúrenie v peci. Zima bola zaťažkávacia skúška. Sama som musela sekať drevo, kúriť v piecke, ale úspešne som to zvládala. Bola som sa seba celkom hrdá. Na jar k nám pribudol pitbull Rocky a o 4 mesiace malá najdúška túlajúca sa po žilinskom námestí, Zara. Prechádzky po lúke boli zrazu veselšie. A práca okolo domu náročnejšia. Po silnejších dlhodobejších dažďoch vyzeral pozemok okolo domu, ako keby som chovala kone a nie tri psy 😀 Napriek tou by som nemenila ani minútu strávenú v starom dedinskom domceku za nový mestský byt. Ten pocit slobody, vôňa čerstvo pokosenej trávy a kikiríkanie susedinho kohúta namiesto budíka, nenahradí nič. Stojí za to nájsť odvahu a vyskúšať žiť možno ťažším, ale určite obohacujúcejším životom a už teraz viem s určitosťou povedať, že odvážnych mladých ľudí pribúda. V našej ulici sa stavajú dva nové domčeky, v ktorých budú bývať mladé rodinky z mesta.